Boy with ice face
Autor: Vaness
..už nikdy nevyroním jedinú slzu. Nebudem sa za nikoho stavať. Nikomu nebudem veriť, pretože nikomu sa veriť nedá. Vždy budem bojovať sám za seba. Nech ma to stojí čokoľvek.
......................................
1. kapitola
Domov. Aký zvláštny, ironický pojem. Zvyčajne si pod ním predstavíme mäkkú, vyhriatu posteľ, zapnutý televízor, na stole chutné jedlo a okolo rodinný kruh. Sebeckí ľudia! Otázkou je, čo si pri slove „domov“ predstaví človek, ktorý bol v posledných rokoch prinútený zabudnúť na vyššie spomenuté veci a zvyknúť si na to, že každá nastávajúca minúta môže predstavovať ďalšie utrpenie, bolesť alebo dokonca smrť.
Za domov sa jednoznačne nedá považovať priestor, kde sa Alois práve nachádza. Avšak, v porovnaní s väzením, kde musel naveky nechať všetko krásne za sebou, kde ho dokopali k zabudnutiu na radosť, bolo toto miesto spásou.
„Prepáčte, ale večera..“ nedokončila. Na temnú izbovú podlahu prenikol úzky pásik svetla, v škáre medzi zárubňou a ťažkými drevenými dverami sa zjavilo veľké, zelené oko mladej slúžky.
„Choď preč.“
Dievča vzdychlo a odišlo. Ako vždy. Alois znovu zabudol na svet okolo, pred zavretými očami videl iba tmu. Tma bola to jediné, v čom posledné roky vyrastal. Práve v tme sa vzdal dôvery voči ľuďom ako takým, presne tam sa stal tým, čím teraz je.. Niečím strašným, príšerným, ohavným.
Na um mu odrazu zišiel jeden zvláštny moment. Pamätal si ho do detailov. Sedel skrútený v temnom, špinavom kúte, po lícach mu stekali slzy. Bolo to posledne, čo plakal. Vtedy si prial, aby žil v rozprávke, aby poňho prišla akási dobrá víla a odniesla ho do sveta večného pokoja a lásky, ktorý neexistuje. Potom sa zamračil, chrbtom ruky si zotrel slzy, pričom si na líca preniesol zároveň trochu krvi. Najhlasnejšie, ako si v ten čas mohol dovoliť, odhodlane riekol: „Lenže toto je moderná rozprávka. A moderné rozprávky bez boja nikdy nemajú zaručené šťastné konce.“
Alois sa prudko strhol a doširoka otvoril oči. Zreničky čierne ako uhoľ sa mu zmenšili, premenili sa na čierne bodky, ktoré sa mihali na bielom podklade. Spomienka, ktorá sa mu vynorila, bola naozaj čudná. Pretože práve tá bola koncom starého Aloisa. Starý Alois v tú minútu dal zbohom svojmu vtedajšiemu ja, aj keď o tom v momente, keď prehlasoval tú „múdrosť“, ešte netušil.
Vtedy.. V tú chvíľu.. Mal pravdu. Teda, nie tak celkom. Toto nie je iba moderná rozprávka. Táto rozprávka je sčasti modernou, sčasti z dôb pred niekoľkými stáročiami. A v tejto rozprávke nedrží nikoho šťastný koniec žiadna fiktívna dobrá víla, každý zviera svoju vlastnú knihu so šťastným koncom v náruči, nesmie ju otvoriť.. Až dokým nepríde koniec. Každý sám si musí svoj šťastný koniec chrániť, bojovať, aby sa mu nerozplynul ako dym. Ale z akého dôvodu to Aloisa napadlo práve teraz? Prečo ho vlastná vôľa núti sa nad tým zamýšľať do hĺbky? Bol až nezvyčajne rozrušený, akoby v sebe cítil.. akoby v sebe cítil niečo ľudské. Veď aj on bol kedysi človekom. Je možné, že niekde v zákutí jeho duše zostal kúsok ľudskosti? Žeby predsa len mohol niekedy pocítiť inú emóciu ako tú, v ktorej sa stal tým, čím je?
„A moderné rozprávky bez boja nikdy nemajú zaručené šťastné konce,“ vyslovil potichu.
Poľavil smútok, poľavila bolesť, poľavila nenávisť. Alois zostal prázdny ako dutý kmeň stromu. Sýto čiernymi očami videl, ako kus jeho duše uniká, pre to si šikovne priložil pravú ruku k ľavému boku a čiernymi pazúrmi zdrapol hmlu pred jeho očami. Priložil si ju k ľavému boku a jeho duša bola opäť celá. Krátko sa zamyslel. Predsa len nebol práve zachránený kúsok úplne zvyčajný. Nebol čierny, bol sivý. Ale čo znamená sivá duša? Iste, horšie ako čierna, ktorú v sebe nosil takú dlhú dobu, byť nemôže. Ibaže, prečo sa farba Aloisovej duše z ničoho nič začala meniť? A samozrejme, môže mať démon inú farbu duše?
Bol natoľko zamyslený, že sa prvý raz za tých pár mesiacov, ktoré tu trávi, odhodlal otvoriť dvere izby a potichu zísť dolu na večeru. Zrak mal celú cestu sklopený a snažil sa nevšímať si ostrého svetla, ktoré mu bilo do očí. Do miestnosti, veľkej sály s dlhým jedálenským stolom, vošiel ako duch. Dva kroky od prahu masívnych kovových dverí zastal a počkal, kým sa naňho uprú všetky páry očí. Lord Harold s manželkou, slečna Henrietta, slečna Rose a mladý pán Nathan. Týchto ľudí mal považovať za svoju rodinu. Nedokázal to však, už dávno rodinu nemal a nevedel, čo znamená význam slova rodina.
„Alois!“ slečna Rose, chudé dievča s dokonale rovnými blond vlasmi po plecia, ktoré bolo oblečené – ako vždy – do ľahkých a jednoduchých modrých šiat (tie, mimochodom, vzhľadom k jej postaveniu neboli práve najvhodnejšie), vstalo a rozbehlo sa Aloisovi naproti.
Ten od nej uskočil a tak sa vyhol akémukoľvek dotyku. Príliš ho netrápilo, že Rose by tvrdo spadla na zem, ak by ju v poslednej chvíli nezachytil sluha. Urazene odišla spať k svojmu miestu a posadila sa. Náhle sa všetci ostatní postavili, takže bola nútená opäť sa zodvihnúť a oficiálne tak privítať svojho „brata“. Alois sa nenamáhal a len stroho odkráčal k svojmu miestu. Celkom sa od nich líšil, napríklad už len farbou vlasov. Všetci ich mali v bledých odtieňoch, on ich mal čierne.
Večera prebehla mlčky, čo mu vyhovovalo. Takéto jedlo nejedol pekelne dlho. Takto v svojej ľudskej podobe si dokázal každé jedlo vychutnať. Naopak v podobe démona sa dokázal živiť výhradne pocitmi, emóciami ľudí. Zatiaľ nevedel, aký z pocitov bude ten „jeho“, ten, ktorým sa bude živiť, pretože ako démon ešte nikdy nejedol. Ale raz tak bude musieť učiniť, a odvtedy už nebude smieť držať hladovku. Totiž, minimálne raz za mesiac každý démon, ktorý na seba berie svoju ľudskú podobu, musí na niekoľko hodín žiť v svojej pravej podobe. A samozrejme, Alois nemal tú možnosť sa niekde ukázať inak ako človek, nikto netušil a ani nemal tušiť, čo je v skutočnosti zač. Už vôbec teda nemal kde zachytiť akýkoľvek pocit, ktorý by mu mohol slúžiť ako potrava.
Našťastie, teraz mal možnosť ešte niekoľko dní zostať vo forme, v ktorej ho každý považuje za človeka, a teda smel jesť koláče, ktoré boli naskladané na stole pred ním. Do istej miery bol teraz celkom rád, že sa napokon rozhodol prísť na večeru. Nemal ale v záujme zostávať v spoločnosti dlhšie, takže hneď po jedle sa so stručným ospravedlnením vytratil späť do izby. Zložil sa na posteľ a snažil sa premýšľať o budúcnosti. Už pomerne dlhú dobu mu bolo jasné, že takto nemôže žiť večne. Mohol ale rozmýšľať koľko chcel, žiadne riešenie mu neschádzalo na um. Nakoniec ho z intenzívneho hľadania správneho riešenia znovu vyrušila slúžka, ktorá ho predtým prišla zavolať na večeru. Tentoraz pre neho zjavne mala akúsi správu.
„Mladý pán, ospravedlňujem sa za vyrušenie, ale máte dopis.“
Alois sa posadil a prevzal od dievčaťa obálku. Pokynul jej, aby odišla a vytiahol snehobiely list z čiernej obálky. Bol zvyknutý čítať v tme, i keď nemal veľa príležitostí čítať. Z papiera sa dozvedel, že všetci z tohto sídla vrátane jeho samého boli pozvaní na trojdňový ples spojený so svadbou nejakých šľachticov, ktorých Alois nepoznal, ale očividne to boli známy lorda Harolda. Začiatok plesu sa píše na stredu o dva týždne.
„Ples?“ Alois neveril vlastným očiam. „Ja som bol pozvaný na ples?“
Toto bol pre neho mierny šok. Nikdy netancoval a o tanec ani nejavil žiaden záujem, na ples ani raz za celý svoj život nepomyslel. Teraz mu prišla priama pozvánka.
Lenže ja nie som človek, zúfalo si pomyslel. Ja na ten ples ísť nesmiem.
Problém je v tom, že okrem tohto nemal žiadne použiteľné ospravedlnenie, prečo by na slávnosť ísť nemal, a toto odôvodnenie pred ľuďmi použiť nemohol. Asi mu teda nezostane nič iné, než na ples ísť. Dôležité však je, aby dovtedy vzal na seba svoju démonickú podobu a niečo zjedol, na plese to nesmie riskovať.
Alois zasunul list späť do obálky, pričom si všimol zvláštny kontrast. Biela a čierna. Dobro a zlo. Aké detinské, nie je žiadne dobro a zlo. Sú len ľudia a oni.. oni, stvorenia ako Alois. A ľudia sa nedajú považovať za čisté dobro alebo zlo, rovnako ako démoni.
Vtom si znovu spomenul na sivý kúsok svojej duše. Sivá. Nie je to ani biela, ani čierna.
„Ani biela, ani čierna. Ani dobro, ani zlo. Ľudia, sivá. To nie..“ Aloisa príval nových myšlienok prinútil vyskočiť na nohy.
To nemôže byť pravda. Žeby sivú dušu mali ľudia? Žeby sa on stal znovu človekom? Iste, ľahko to môže zistiť. Priložil si obe ruky na pravý bok a zavrel oči. V hmlistom čiernom víre, ktorý sa okolo neho vytvoril, nemohol dýchať. Niekoľko minút musel čakať, potom vír ustúpil. Alois si pozorne prezrel časti svojho tela. Démon. Nie človek, démon. Značne si vydýchol. Sivá duša teda našťastie neznamená, že sa mení na človeka.
„Mladý pán..“ vystrašený hlas ho prinútil otočiť sa.
„Lydia.“ Ako démon nejavil žiadne city, žiadne emócie, strach, ľútosť ani radosť. Pre to bezstarostne podišiel k mladej slúžke a premeral si ju. Vôkol nej sa vznášali vlny v tmavých farbách, on inštinktívne vedel, že sú to pocity. Čiže potrava. Čiernymi pazúrmi zdrapol tmavooranžovú vlnu a ovinul si ju okolo pása. Nie, toto nebol „jeho“ pocit. Rovnako tak nebol ten správny tmavozelený. Strach ani ľútosť mu nevyhovovali. Lydii zostávali už len dve vlny, tmavomodrá a tmavočervená. Vzal si obe a naraz ich pohltil. To, čo nasledovalo, sa takmer nedá opísať slovami. Tieto dva pocity spolu tvorili niečo, čo Aloisa donútilo chcieť viac. Nemohol si to však dovoliť, pre to už len znechutene rýchlo vrátil strach a ľútosť Lydii, ktorá stála ako primrazená a prázdnym pohľadom, vychutnal si zvyšky pocitov, do ktorých sa zamiloval a potom na seba vzal ľudskú podobu. Až vtedy mu mohlo dôjsť, čo práve urobil. Obral služobnú rovno pred jej očami, ktoré vnímali všetko, čo sa udialo, o dva pocity. Tmavomodrá a červená.
Znovu. Zas! Ten kontrast. Dobro a zlo, ktoré neexistuje. Tmavomodrá znamená nenávisť a červená lásku.
Pokiaľ Lydia nebude silnou osobnosťou, možno už nikdy nepocíti nenávisť ani lásku. Vďaka Aloisovi, ktorý teraz ako priklincovaný hľadel na slúžku s prázdnym pohľadom. Jemne sa jej dotkol, zavrel dvere a pozrel sa jej do očí. Lydia chcela vystrašene zvresknúť, Alois jej však stihol priložiť dlaň na ústa.
„Pst. Nekrič,“ sykol.
Mäkké, hnedé oči sa stretli s drsnými čiernymi. Ľudské oči s očami démona.
„Nikomu nepovieš ani slovo o tom, čo si práve teraz videla. Rozumieš?“ prikázal jej.
„Rozumiem,“ zašepkala.
„Prisahaj.“
„Prisahám.“ Bolo to jej povinnosťou. Následne sa mierne uklonila a odišla.
Tentoraz mal Alois šťastie. Bola to len slúžka, ktorej povinnosťou je mlčať, pokiaľ to dostane ako priamy rozkaz. V budúcnosti si bude musieť Alois dávať väčší pozor. Navyše, práve po prvý raz ochutnal ľudské pocity a bol si stopercentne istý, že našiel tie správne. Znepokojoval ho ale fakt, ktoré pocity to sú. Láska a nenávisť.
2. kapitola
Alois potichu kráčal dlhou chodbou, ktorú na každej strane lemovalo niekoľko rovnako masívnych drevených dverí, aké sa nachádzali v celkom sídle. Mieril do úplne najzadnejšej miestnosti, ktorá mala byť podľa všetkého jedna z najväčších a špeciálne vyhradená pre vrchných pánov tohto domu. Ešte nikdy tam nebol. Teda, v skutočnosti zatiaľ nebol takmer nikde. Doteraz nemal najmenšiu vôľu čo len vystrčiť nos zo svojej izby, no včera sa v ňom niečo pohlo. Sám nevedel, čo to má znamenať. Možno tá zmenená farba duše, alebo snáď to, že sa po prvý raz najedol ako démon. Každopádne teraz dobrovoľne mieril za lordom Haroldom, potreboval s ním prekonzultovať ples.
Zastal a natiahol ruku ku kovovému klopadlu. Akonáhle trikrát zaklopal, osobný sluha lorda Harolda mu otvoril dvere. Alois vstúpil, pričom trochu znervóznel. Izba – teda pokiaľ sa to izbou vôbec dá nazvať – bola až zarážajúco obrovská a presvetlená. V porovnaní s Aloisovou izbou.. To sa porovnávať vôbec nedá. Samozrejme, aj jeho izba bola nádherná vzhľadom na to, kde a akým spôsobom žije, ale neustále bola ponorená v temne a začínala sa stávať dosť pochmúrnou. Ako stvorená pre démona.
„Alois! Rád ťa tu vidím,“ prekvapenie lorda Harolda sa dalo prirovnať k Aloisovmu počiatočnému šoku z miestnosti, do ktorej vošiel.
„Nerád vyrušujem,“ odmerane začal Alois, nebol totiž zvyknutý komunikovať s ostatnými rovnako srdečne ako oni s ním, „ale potrebujem s vami hovoriť o plese, na ktorý mi prišla pozvánka včera krátko po večeri.“
Napriek tomu, že Aloisovi všetci dovolili tykať im, nedokázal tak oslovovať vrchných pánov domu.
„Vôbec nevyrušuješ. Posaď sa, prosím. Fred, dones nám nejaké koláčiky, prosím.“ Jedným zo zvykov lorda Harolda bolo za takmer každou vetou povedať prosím. Alois netušil, či za to môže len slušné vychovanie, alebo jednoducho chce, aby ho všetci obľubovali. „Mimochodom, Alois, ešte pred tým, než sa začneme rozprávať o plese, chcem ti oznámiť, že očakávame príchod návštevy. Hneď zajtra. Dôvod, prečo si prvý, komu to vravím je ten, že návšteva je určená výhradne pre teba.“
„Ja čakám návštevu? Prepáčte, ale to bude asi chyba. Nemá ma kto hľadať,“ Alois rázne pokrútil hlavou. Kto by už len chodil práve za ním?
Lord Harold pokrčil plecami. „Či je to chyba, to netuším, ale dostal som priamy list. Zajtra o šestnástej hodine ich privítame pred sídlom.“ Sám pre seba ešte dodal: „A nech si ma neprajú, ak budú meškať.“
Alois nedokázal povedať nič viac. Informácia, že niekto, nech už je to ktokoľvek, sa chce stretnúť práve a výlučne s ním, ho úplne napálila.
„Teraz sa môžeme baviť o plese,“ usmial sa lord.
„Nie, už.. už nič. Vďaka.“ Alois rýchlo vstal, kývol na pozdrav a odišiel.
Prvých pár sekúnd ani sám nevedel, kam vlastne mieri. Potom ho niečo napadlo a prudko zabočil doľava. Rozbehol sa spletitými, úzkymi chodbami do miestnosti označenej strieborným číslom 392. Presne vedel, čo sa tam nachádza. Bola to jedna z mála miestností v tomto sídle, ktoré už navštívil. Znovu trikrát zaklopal, rovnako ako u lorda Harolda. Tentoraz nečakal, že mu otvorí vrchný sluha, vošiel rovno sám. Slečna Rose, ktorej táto izba patrila, stála pri veľkom okne s vyrezávanými drevenými rámami a zvedavo upierala pohľad na pomaly sa otvárajúce dvere. Keď zazrela Aloisa, na perách sa jej vyčaril široký úsmev. Oblečené mala ako vždy ľahké šaty hodné skôr pre ľudí z nižších vrstiev, dnes žltej farby.
„To je mi ale milé prekvapenie! Čo ťa sem privádza?“ veselo ho privítala.
„Máš na mňa chvíľku?“ spýtal sa Alois.
„Samozrejme,“ usmiala sa naňho Rose. „Naozaj ma zaujíma, čo je také dôležité, že si za mnou len tak dobrovoľne prišiel. Snáď sa to týka plesu, na ktorý sme boli pozvaní?“
„Nie, nejde tak celkom o ples. Naň sa nechystám,“ priznal sa jej. Rose sa zatvárila zhrozene.
„Ty nechceš ísť na ples? Ale to je vylúčené! Čo by si ľudia pomysleli, keby sme odmietli pozvanie na tak významný ples spojený so svadbou lady Mariett?“ krútila hlavou.
„Dobre, ples preberieme potom. Skutočný dôvod, prečo som tu sa týka zajtrajšej návštevy. Už ti o nej vraveli?“
„Ále, niečo som začula od služobníctva. Podľa mňa obyčajná obchodná návšteva. Zase chcú od ocka ťahať peniaze. Bezvýznamné a hlúpe,“ odfrkla Rose.
„Naozaj?“ to, čo Rose práve povedala, vyvolalo v Aloisovi zmiešané pocity. „Ja som počul niečo iné. Tá návšteva má byť pre mňa. Niekto sa chce so mnou stretnúť. A nepredpokladám, že by akýkoľvek človek chcel pýtať peniaze odo mňa, alebo žeby mal niekto záujem so mnou preberať obchodné záležitosti.“
Rose naňho civela s pootvorenými ústami. „Kto.. kto ti to povedal?“
„Lord Harold. Tvoj otec. Pred piatimi minútami mi to priamo do očí povedal u neho v salóne.“
„Alois!“ vykríkla Rose. „Vieš ty vôbec, čo to znamená?!“
„Pravdupovediac, nie. Presne pre to som prišiel za tebou. Rose, spolieham sa na teba! Nie som pripravený očakávať hosťa, ktorý sa chce so mnou stretnúť. Veď vieš, že ľuďom neverím.. Sám sa čudujem, že tu som a otvorene sa s tebou rozprávam,“ naliehal Alois.
„Braček..“ zašepkala Rose. „Aj ty si človek.“
„NIE SOM ČLOVEK! A NIE SOM TVOJ BRAT!“ zvreskol na ňu Alois. Vzápätí ho to zamrzelo. Čo to robí? Práve sa priznal Rose, že nie je človek?
„A čo potom si? Príšera, ktorá chodí v noci strašiť deti? Fajn, nie si môj pokrvný brat, ale všetci ťa tu považujeme za rodinu. Takže by si mohol byť aspoň trochu láskavý a opätovať nám našu snahu,“ urazene sykla Rose.
Aloisovi začínalo byť jasné, že tu dnes pomoc nenájde. Práve si to u Rose pokazil na plnej čiare. Zostávala mu teda Henrietta a Nathan. Za Nathanom by s týmto problémom nešiel, ani keby ho mučili, môže to teda ešte skúsiť u slečny Henrietty. Čo ho však znervózňovalo bolo, že Henrietta je slečna v pravom zmysle slova. A nebol si istý, či s ňou dokáže komunikovať rovnako ako s Rose. Za skúšku to ale stojí, pre to s zvrtol, rovnako ako predtým u lorda Harolda kývol na slečnu Rose a odišiel. Nevedel, kde presne sa izba slečny Henrietty nachádza, pre to musel odchytiť niekoho z personálu. Nanešťastie, prvú zazrel Lydiu. Správala sa normálne, nedalo sa však nevšimnúť si záblesk strachu v jej očiach. Alois jej odmerane pokynul, aby ho zaviedla ku slečne Henriette. On sám si uvedomoval, ako veľmi sa líši od zvyšku pánov domu. Zatiaľ čo oni sú k celému osadenstvu sídla priateľskí, on sa správa chladne. Najviac zo všetkých sa mu asi podobá práve Henrietta, zo všetkých je asi najmenej priateľská a najviac odmeraná.
Jej salónik sa nachádzal na prvom podlaží blízko jedálne. Lydia zaklopala a otvorila dvere, vzápätí sa vyparila.
„Slečna Henrietta..“ oslovenie slečna Aloisovi vyhŕklo automaticky pri pohľade na dievča v ťažkých hnedých šatách a s klobúkom na hlave. „Môžem ísť ďalej?“
„Pravdaže. Čo si želáš? Práve sa chystám na malé priateľské posedenie v sídle Clannovcov,“ vyhlásila Henrietta.
„Nechcem ťa zdržiavať, len potrebujem menšiu pomoc.“
„O čo ide? Hovor,“ vyzvala ho Henrietta.
„Zajtra očakávame návštevu. A tí hostia sem idú kvôli mne. Chcú sa stretnúť so mnou. Nerozumiem tomu a nie som pripravený na hostí, ktorí sem merajú cestu kvôli rozhovoru so mnou,“ vyklopil zo seba Alois. Zaumienil si, že pokiaľ to nevyjde so slečnou Henriettou, poradí si s tým sám. Už nemá chuť nikomu znovu a znovu opakovať, čo ho „trápi“.
„Po sídle sa vždy všetko rýchlo roznesie,“ uškrnula sa Henrietta. „Čo sa týka tej návštevy, nevedela som, že bude taká významná. Keďže neviem, konkrétne kvôli čomu sa chcú stretnúť práve s tebou, veľmi ti pomôcť nebudem vedieť. A nemám čas. Mrzí ma to, Alois, ale nechcem meškať. Maj sa.“
Slečna Henrietta opustila miestnosť a nechala tam Aloisa samého. Ten sa následne tiež vytratil preč, späť do svojej izby. Tam mohol v pokoji premýšľať, prečo ho nejaký človek vyhľadáva. Strach ani ľútosť nepociťoval, iba ho to znepokojovalo. Jediné, čo ho trochu upokojilo bol fakt, že mu nehrozí premena na démona v strede návštevy pred hosťami.
Zvyšok toho dňa Alois vyšiel z izby tak maximálne vtedy, keď potreboval ísť na záchod. Komunikoval, len keď to bolo nevyhnutné, a radšej sa zaoberal premýšľaním o budúcnosti. Vrátil sa k téme, ktorá ho ťažila predchádzajúci večer. Čo s ním bude ďalej?
Vtom ho premkol čudný pocit. Čo ak zajtrajšia návšteva výrazne ovplyvní jeho budúcnosť? Nemôže to byť nikto z ľudí, ktorých poznal v tej hnusnej minulosti, všetko by malo byť vďaka lordovi Haroldovi splatené a urovnané. Na um mu schádzalo viacero možností. Možno nejaká jeho vzdialená pokrvná rodina.. Ale nie, žiadnu predsa nemá. Ľudia, ktorí by mu ponúkli pracovné miesto? Alebo polícia, ktorá by musela riešiť medzeru v dohode a Aloisovom vykúpení? To nie, všetko, čo sa dialo predtým, bolo nezákonné. Snáď.
Na nič zmysluplnejšie prísť nevedel, pre to sa rozhodol viac nenamáhať myseľ. Vstal z postele, postavil sa ku presklenému oknu a sledoval krajinu navôkol. Pekné prostredie, ktorého krásu niekto ako Alois nemohol vedieť oceniť. Oranžovo-ružový západ slnka mu zvláštne osvetľoval tvár. Farba oblohy sa začínala meniť na rovnakú, akej boli Aloisove vlasy a oči. Čiernu. Mesiac v splne stúpal vysoko na oblohu, jeho rysy boli čoraz výraznejšie. Odrážal sa od prižmúrených, čiernych očí, ktoré naň upierali zrak. Taká magická chvíľka. Dokonca aj démona okolnosti začali uspávať, pre to radšej ustúpil od okna. Dni splnu sú jediné, kedy môže démon spať. Môže, ale nemusí. Možno by bolo v Aloisovom prípade fajn aspoň na pár hodín zaspať. Ako človek. Ako príslušník ľudskej rasy, ktorým nie je. Ani nechce byť.
Jeho pohľad ešte raz prevŕtal to čarovné miesto za oknom a ľahol si na posteľ. Vo chvíli, keď Aloisove viečka zakryli celé jeho čierne, pomerne veľké oči, upadol niekam do temnoty. Temnota však ustúpila a v mysli ponorenej do spánku sa začal vynárať akýsi zvláštny obraz. Bolo na ňom blonďavé dievčatko s prirodzeným čiernym melírom, ktorý bol až príliš jedinečný na to, aby niekto na prvý pohľad zistil, že sa s tým dievča jednoducho narodilo. Vedľa dievčatka sedel malý chlapec, približne v rovnakom veku ako ona. Spoločne pozorovali západ slnka, usmievali sa na seba od ucha k uchu. Ak by boli starší, určite by túto chvíľku nazvali nesmierne romantickou. No keďže mali ešte primálo rokov na vzťahy, jednoducho si užívali detstvo.
„Elissa!“ spoločne s krikom Alois otvoril oči. Uvedomil si, že práve vyslovil meno dievčatka, ktoré videl v sne. Ihneď zvážnel. Na minulosť sa nespomína.
Istota je istota, po tomto zvláštnom sne už radšej nezažmúril oka. Radšej na niekoľko momentov ponechal svojho démona démonom a v úlohe syna šľachticov nahliadol so masívnej skrine, ktorá ukrývala až priveľa drahého oblečenia. Toto bola povinnosť, na ktorú ani Alois nemohol zanevrieť- musel si vybrať oblečenie vhodné na privítanie návštevy. Mal pomerne vyvinutý zmysel hľadania spojitostí, pre to si vybral oblek vo farbách tmavomodrá a tmavočervená.
„..a nikto v tom nenájde nič akokoľvek podozrivé,“ zhodnotil potichu.
Zvyšok noci strávil opätovným hľadením z okna. Cítil sa nezvyčajne prázdny a chladný. Ako telo bez duše. Prirovnať by sa to dalo asi k stromu s dutým kmeňom. Nebol ale príliš mladý na takýto pocit? I keď mal život pred sebou, zažil viac zlého než väčšina omnoho starších. Nechal tieto zvláštne pocity voľne plynúť až do času raňajok, na ktoré ho prišla zavolať Lydia. Aloisovi neuniklo, že sú akési slávnostnejšie. Prikladal k tomu skutočnosť, že počas celých raňajok sa nehovorilo takmer o ničom inom než o plese, svadbe ich známych a viac-menej aj o očakávaných hosťoch.
„Nezabudnite si dnes všetci nájsť zmysluplnú činnosť, ktorú budete vykonávať, kým sa váš mladší brat bude starať o návštevu,“ pripomenula pani Haroldová a následne vstala od stola. „Henrietta, tie šaty. Poď so mnou,“ dodala a kývla na slečnu Henriettu.
Lord Harold vyzval od stola aj Nathana, takže Alois s Rose osameli.
„Alois, mrzia ma včerajšie udalosti,“ priznala pokojne. Keď jej neodpovedal, pokračovala: „Mám vcelku dôležitú otázku. Podarilo sa mi zistiť, kto je očakávanou návštevou. Ibaže predtým mi musíš povedať- máš ešte nejakých žijúcich príbuzných? Prípadne priateľov z detstva, na ktorých si spomínaš?“
Aloisovi prebehol mráz po chrbte. Potláčajúc akúkoľvek spomienku na všetko, čo bolo, rázne pokrútil hlavou. To slečnu Rose očividne zmiatlo.
„V tom prípade to bude asi chyba. Tak nič. Maj sa,“ aj Rose vstala a pobrala sa preč.
Alois sa nenamáhal ju zastaviť, práve naopak. Ak by zostávala a naďalej by rozvíjala tému, iba by mohli zbytočne vzniknúť nežiaduce konflikty. Sám sa teda odpratal preč, tentoraz však nezamieril do svojej temnej izby. Vybral si presne opačnú možnosť. Prvý raz za tých niekoľko mesiacov vytiahol päty z domu a vykročil na dvor, obklopujúci celé sídlo. Zažmúril do slnka, ktoré sa priečilo jeho očiam. Zatienil si rukou a urobil pár krokov vpred. Rozprestieral sa pred ním hotový raj, desiatky cestičiek, živé ploty.. Intuícia ho ale viedla veľmi priamo na akési miesto. Sprvu nechápal, kam ho vedú vlastné nohy, pochopil to ale čoskoro. Cestička, po ktorej kráčal, sa končila v obrovskom kruhovom priestranstve plnom červených ruží. Červená ruža, znak démona. Na tomto mieste Alois cítil neuveriteľnú silu. Toto miesto mu dodalo energiu, moc. Zároveň však pocítil nepatrný záblesk očarenia. Nebol schopný zahnať tento príjemný pocit ďaleko od seba, pretože vo vzduchu visela mágia. Niečo nadľudské. Podišiel o pár krokov bližšie k ružiam, keď vtom živý plot naokolo zapečatil východ z tohto miesta tým, že ho celý porástol. Obloha mizla, živý plot uzamkol Aloisa v rastlinnom skleníku plnom ruží.
„Hra sa začala!“ zaburácal ženský hlas.
Všetky ruže sa ako na povel roztvorili, v každej z nich sa objavil malý diamant. Alois sa nezmohol ani na chabý povzdych. Kým si vôbec stihol uvedomiť, čo sa deje, ruže sa zatvorili, živý plot sa stiahol a všetko bolo v zlomku sekundy rovnaké ako predtým. Jediný detail bola čierna mačka s červenými očami, ktorá sedela na živom plote a prebodávala Aloisa prenikavým zrakom.
„Čoskoro sa uvidíme,“ zasyčala a opustila svoje stanovisko ľahkým zoskokom dolu.
Čo sa to deje? Čo malo toto všetko znamenať?! Hra sa začala.. Aká hra? Čo sa začalo? Rozprávajúca mačka. Čo myslela tým čoskoro sa uvidíme? Prečo sa v každej ruži na sekundu zablýskal diamant? Má to spolu nejakú súvislosť?
„Dosť!“ zvreskol Alois.
Otázok bolo až priveľa, nedokázal sa koncentrovať natoľko, aby jeho myseľ mohla čisto uvažovať. Dokonca mu celé telo zvláštne oťaželo, takže keby ho nepoháňala túžba vypadnúť z toho prekliateho miesta, asi by sa zvalil priamo do ruží.. a tŕňov.
Bežal, ako najrýchlejšie vládal, ďaleko od ruží. Nedostal sa ani ku koncu spletitého bludiska v záhrade, zniesol sa na zem v nejakom zákutí živého plotu. Tam sa mohol pokojne vydýchať a upokojiť z náhleho šoku. Teda, šlo by to, keby za ním nepribehla Lydia.
„Do pekla, kde sa tu berieš? Ako si ma našla?“
Posledné, čo potreboval, bola slúžka nablízku.
„Ospravedlňte ma prosím, ale vrchný pán by vás rád videl,“ oznámila Lydia a sklopila zrak. Ešte stále bolo v jej pohľade toľko strachu!
„Čo sa dá robiť.. Nevieš, čo odo mňa žiada?“ Alois vstal a vykročil s Lydiou smerom k východu z tohto diabolského raja živého plotu.
„Netuším. Ale vravel, že by s vami chcel hovoriť čo najskôr,“ odvetila slúžka.
Ďalej kráčali mlčky, Alois mal príležitosť trochu rozmýšľať. Okamžite mu došlo, že incident pri záhonoch ruží nemohol zostať v sídle tajnosťou. Taktiež si bol vedomý skutočnosti, že Lydia je zhodou okolností asi jediný človek, ktorého sa na to môže spýtať. Zhlboka sa teda nadýchol a oslovil ju:
„Lydia, videla si niečo zvláštne pred pár minútami v oblasti, kde sa nachádzajú červené ruže?“
„Nie, nič zvláštne som nepostrehla,“ pokrútila hlavou.
„Žiaden hlas? Nevyrástla náhodou na pár sekúnd strecha zo živého plotu? Nič sa nestalo?“
„Prepáčte, ale nemám poňatia, o čom rozprávate. Ste si istý, že ste v poriadku?“
„Zabudni na to,“ vzdychol Alois. „Nič som nepovedal.“
Pokiaľ Lydia neklamala, čo takmer určite neurobila, žiaden človek nemal šancu to vidieť. Nemôže teda požiadať o pomoc nikoho z panstva. Jediný, kto by mu mohol v takejto situácii pomôcť, je iný démon. Toho ale tak ľahko nenájde, navyše stále jestvuje fakt, že svoju pravú tvár nemôže pred nikým odhaliť. I keď, dievča po jeho pravom boku sa to nešťastnou náhodou dozvedelo.
Vďaka rýchlemu priebehu udalostí a neusporiadaným myšlienkam prišiel Alois za lordom Haroldom pomerne dosť nervózny. Na otázku čo sa mu stalo odpovedal vyhýbavo, vyhovoril sa na nervy z očakávanej návštevy. Jeho odpoveď však bola uspokojujúca a lord Harold radšej prešiel od Aloisovej nálady k záležitosti, kvôli ktorej ho dal k sebe zavolať.
„Si u nás už niekoľko mesiacov a ja som dospel k názoru, že je načase si vybrať aspoň jeden povinný predmet, ktorý budeš študovať,“ vyhlásil.
Alois zostal prekvapene civieť do zeme. Neočakával síce od tejto veci veľa, dôvod povolania ho i cez to trochu zarazil. Takže štúdium.
„Aké mám možnosti?“ spýtal sa, keď sa trochu spamätal.
Lord Harold mu podal dlhú listinu názvov rôznych predmetov, no väčšmi než teoretická časť, ktorý by lord určite preferoval, ho zaujala tá praktická. Sám nevedel prečo, ale prstom pristál na čísle 88. Osmička by mala byť jeho šťastné číslo, teda pokiaľ vôbec má nejaké šťastie.
„Si si istý?“ zamračil sa lord Harold, keď prihliadol k Aloisovej voľbe. „Určite to majú byť bojové umenia?“
„Bojové umenia?“ Alois až teraz zočil, pre aký predmet sa rozhodol. „Áno, určite.“
„Dobre teda. Mimochodom, už si pripravený na dnešnú návštevu?“
„Všetko je v úplnom poriadku,“ chladne zaklamal Alois a opustil miestnosť bez ďalších slov.
Akonáhle sa dvere zavreli, oprel sa o najbližšiu stenu a urovnával si v hlave situáciu. Pochopil ďalšiu nevýhodu ľudskej podoby. Napriek všetkému mal povinnosť myslieť ako človek a zorientovať sa v mysli človeka je niekedy nad všetky sily. Aj na neho doľahlo isté vyčerpanie zo všetkého, čo sa okolo neho zomlelo. Predsa len, niekoľko mesiacov žil v tme a pokoji – v pokoji navôkol, čo neznamená i v srdci, ale o tom inokedy. Asi prvý raz za ten čas pocítil potrebu nájsť si zmysluplnú činnosť, ktorá mu bude zamestnávať myseľ. Za týchto okolností to však bolo ťažšie než sa zdalo.
Pomalým krokom sa Alois odpratal znovu späť do svojej izby, zase raz to bolo jediné miesto prichádzajúce do úvahy. Tentoraz sa ale neuchýlil k úzkostlivému dumaniu na posteli a sledovaniu temnoty navôkol. Pozorne sa rozhliadol po celej izbe a jeho zrak upútali portréty akýchsi ľudí, ktoré viseli na stene. Doteraz ho nijak zvláštne nezaujímali, až teraz si všimol ich zvláštnosť. Každý človek zachytený na obraze mal mierne rozmazanú tvár a dolu v pravom rohu bola čierna machuľa, evidentne nešikovne zamaskované meno znázornenej osoby. Kolieska v Aloisovom mozgu sa začali točiť rýchlejšie. Nepotreboval byť uznávaným detektívom na to aby zistil, že niekto zjavne nechcel, aby boli ľudia na portrétoch identifikovaní. Rýchlo zvesil jeden z obrazov a preskúmal ho. Netrvalo dlho a rozlúštil meno, ktoré malo byť zakryté.
„Edward Jade, hej?“ nahlas vyslovil meno.
Obraz v zlatom ráme vrátil na pôvodné miesto a pohľadom prešiel po ostatných. Akokoľvek sa snažil, na ostatné mená sa mu prísť nepodarilo. Boli rozmazané oveľa lepšie než prvé.
Edward Jade, Edward Jade.. To meno mu nič nehovorilo. Ani podobizeň toho muža znázornená na plátne sa nepodobala na nikoho, koho by poznal. Nikoho v tomto panstve sa na to nechcel pýtať, mohlo by mu to vyniesť ešte viac problémov. Každopádne ho tento prípad zaujal natoľko, že zatúžil po rozlúštení všetkých mien a dôvodu, prečo mal niekto potrebu utajovať identitu tu namaľovaných ľudí.
„Alois, niečo mi na tebe nesedí,“ slečna Rose si Aloisa premerala od hlavy po päty. „Si akýsi.. akýsi.. iný.“
„Iný? Taký je vždy,“ posmešne vyhŕkol Nathan.
Rose ho prebodla pohľadom. „Môžeš odísť, ak sa ti niečo nepáči.“
Alois vedel, že vedú konverzáciu o ňom a bol si vedomý aj toho, že Nathan ho nemá práve najradšej. Napriek tomu sa tváril nezúčastnene a pohľad upieral na obrazy, ktoré viseli na stenách salónu. Na všetkých boli predošlé generácie rodu Haroldovcov a ani na jednom z nich sa nečrtala žiadna neidentifikovateľná machuľa. Na tieto obrazy bol zjavne lord hrdý. Oproti tomu portréty v Aloisovej izbe..
„Alois, počúvaš ma? O hodinu máš očakávať hostí pred sídlom a ty nie si pripravený,“ upozornila ho Rose. „Pomôžem ti s niečím?“
„Nie, zvládnem to sám,“ odmerane odmietol a vyšiel zo salónu.
Len nerád sa znovu vracal do miestnosti so záhadnými obrazmi, preto si zaumienil, že sa pripraví čo najrýchlejšie a po obrazoch ani nehodí pohľadom. No všetko sa zmenilo krátko po tom, ako otvoril dvere. Na posteli sa skvel obraz Edwarda Jadea, ktorý ešte pred obedom visel na svojom mieste na stene. Alois ho pomaly vzal do rúk a preskúmal ho. Spredu sa na ňom nič nezmenilo, akonáhle ho však obrátil, čierne zrenice sa mu scvrkli hrôzou.
Akuma.
Cez celú zadnú plochu plátna bolo pokriveným čiernym písmom napísané akuma, čo je japonský a pôvodný názov pre démona. Alois si bol istý, že ešte predtým než odišiel dolu na obed tam žiaden takýto nápis nebol. Okamžite mu zišla na um istá spojitosť. Je možné, že Edward Jade je démon? I keby to tak bolo, kto mohol toto napísať na obraz v priebehu tých asi dvoch hodín?