Prechádzala som cez tmavý, nočný les, s lukom prehodeným cez chrbát. Vdychovala som krásnú lesnú vôňu a obzerala sa všade naokolo. Počula som húkanie sovy, šuchot stromov a praskanie vetvičiek. Pokojne som kráčala ďalej, s neurčeným cieľom. "Počkať.." strhla som sa a bleskovou rýchlosťou sa otočila o stoosemdesiat stupňov. Potichu a nenápadne som podišla ku podozrivým kríkom a opatrne som ich ohrnula. Všade zavládlo tichoa pokoj, no vedela som, že tu niečo nehraje. Vzdychla som si. Už som chcela odísť, keď som si všimla tieň, prikrčený medzi dvoma stromami, vo vysokej tráve. Nadvihla som obočie a nahmatala si luk. Nenápadne som ho pritiahla pred seba a natiahla naň šíp, pripravená vystreliť. Pohla som sa o pár krokov bližšie a vtom postava vyskočila ku mne tak blízko, až som sa zatackala a takmer zrútila na zem. Luk mi vyletel z rúk a začal fúkať nenormálne silný a nepríéjemný vietor. "Čo to.. " zarazila som sa a v rýchlom pohybe som prešla s rukami do tvaru iks a potom som ich predtiahla pred seba. Vietor náhle ustál a postave v čiernom plášti spadla na zem.Zdvihla som si luk a namierala som naňho. "Kto si?!" zavrčala som a dlhé čierne vlasy mi na chvíľku zaviali vo vzduchu. Uprene som sa pozerala a to stvorenie, čo ležalo predo mnou a snažilo sa postaviť. "Niečo som sa pýtala.." odmerane som povedala a ešte viac som pred seba natiahla ruky. Postava sa konečne postavila na nohy a dala si dole kapucňu. Bol to chlapec, mohol mať asi sedenásť rokov. Zarazila som sa. "Eran." odpovedal chladným hlasom a pozrel sa na mňa. Pomaly som zložila luk a zvedavo som pozrela na chlapca. "Čo tu chceš?" opýtala som sa rovnako chladným tónom, akým hovoril on. Uškrnul sa. "Neboj sa, echcem ti ublížiť ani nič podobné, chcem ťa varovať.." povedal o niečo priateľskejšie a ja som sa na§ho prekvapene pozrela."Varovať, akože pred čím?" nespúšťala som z neho oči. Nedôverovala som mu, ani trochu. "To ti vysvetlím neskôr.Teraz by si sa mi mohla predstaviť ty..Si niečo ako kráľovná, že?" s úsmevom na mňa pozeral a ja som ničomu nechápala.."No, nie tak celkom.." začala som. "Volám sa Eseramenthina. Volaj ma Esmeri, alebo Esmi.." nedôverčivo som si ho premerala. Som elfka a.. Viac odo mňa nečakaj, možno ti niečo poviem neskôr.." zazrela som naňho.. "Koľko máš rokov?" opýtala som sa ešte. Eran na mňa akosi čudne pozeral a potom zamrmlal" "Sedemnásť.." Takže som sa trafila, nuž sme rovnako starí, ale aj tak mám pocit, že to tak nie je.. "Páčiš sa mi, hlavne ten tvoj prístup ku mne.." pobavene na mňa pozeral a ja som len prevrátila oči. Musela som uznať, že to s ním nie je až také hrozné.. "No poď.." zamrmlala som a zaviedla som ho do malej chatky blízko lesa, ktorá bola skonštruovaná viac-menej pre väzňov.. Naše tajné elfské sídlo bolo odtiaľ, no ako sa to vezme, celkom blízko.. Pri tej myšlienke som sa musela pousmiať.. "Tak tu budeš zatiaľ, no.." nemohla som nájsť to správne slovo, ale Eran ma pohotovo doplnil: "Ubytovaný." usmial sa. "No, také niečo.." zamrmlala som a pustila ho dnu. "Neviem, čo si mi chcel povedať, ale povioeš mi to zajtra, dnes už nemám náladu..Ahoj.." Zavrela som dvere a potichu zapískala. Predo mnou sa zjavila hmla a z nej vystúpil perleťovo-biely jednorožec s krídlami. "Ahoj Asalien.." usmiala som sa a vysadla som. Kobylka sa vzniesla k oblohe a odniesla ma do elfského sídla...
