On the wings of happiness

Autor: Vaness

Znudene som preklikávala moju obľúbenú internetovú hru Hoorse, keď vtom ma napadol liek na nudu. Vzala som do ruky knihu Na krídlach šťastia a do témy "Obľúbená kniha o koňoch" som začala písať to, čo ma na nej najviac zaujalo. Keď som dopísala, začala som sa starať o svoje kone. Neubehla dlhá doba a prišla mi správa. Nestáva sa často, že by mi niekto len tak písal, najmä keď predchádzajúca majiteľka tohto účtu odplašila väčšinu ľudí. Zvedavo som sa dala do čítania. Ukázalo sa, že správa je reakcia na môj príspevok do témy "Obľbená kniha o kooch". Dievča, ktoré mi písalo, ju zjavne čítalo. Rýchlo som jej odpísala, ona mne tiež a takto sme si vymieňali správy do neskorého večera. Zaspávala som s uspokojením- konečne sa našiel niekto na "rovnakej vlnovej dĺžke".

Na ďalší deň- sobota- a vlastne po celý ďalší týždeň, dva, tri... vlastne po dobu niekoľkých mesiacov som si s dievčaťom menom Alžbeta, teda Bet, ako hlavná postava knihy "Na krídlach šťastia", písala každý deň. Stali sa z nás vlastne najlepšie kamošky, jedným slovom BFF. Krátko pred koncom školského roku sme si dohodli stretnutie. Keďže nebýva odo mňa ďaleko, v nevzdialenom Dawstone, malo sa konať v obchodnom centre A-V.

Práve teraz sa chystám na stretnuie s ňom. So zovretým hrdlom od nervozity a vzrušenia zároveň vyberám vhodné oblečenie. Vonku pečie, a dnes mám vlastne šťastie- miesto učenia na koncoročnú písomku a smutným pohľadom von oknom sa idem stretnúť s Bet.

"Lenka, pohni si, za päť minút odchádzame!" ozve sa zdola mamin prenikavý hlas a vzápätí štrngot kľúčov.

Hrdlo mi zovrie ešte viac a ja nakoniec rýchlo vyberám jasno červené tričko a čierne kraťasy. Vlasy mám nedbalo zopnuté do vysokého copu. Unáhlene vezmem kefu a prečesávam dočervena sfarbené vlnky. Keď sa rozhodnem, že je to celkom k svetu, zbehnem dolu po schodoch za mamou.

"Som tu," prenesiem a spoločne vyjdeme z domu.

Mama zamyká dvere na byte, ja vezmem za ruku moju mladšiu sestru Jess. Všetky spolu napokon kráčame cez úzku štrkovú cestičku k nášmu staršiemu Land Roveru. Jess celú cestu niečo vykladá, ale ja ju vôbec nepočúvam. V mysli si premietam všetky správy a telefonáty s Bet a sama seba upokojujem, že to bude fajn. Nevnímam žiaden kúsok z cesty. Preberiem sa, až keď zastavíme pred obchodným centrom A-V a ja zočím pred širokou bránou do centra čiernovlasú postavu s mamou. To musí byť ona, to JE ona. Keď mama zočí môj napätý výraz, spýta sa ma, čo sa deje. Nemo ukážem na dvojicu a mama sa nahlas rozosmeje. Prebodnem ju výhražným pohľadom a rýchlom krokom sa blížim ku kamarátke. Keď sa dostanem dostatočne blízko, aby ma zočila, trochu neisto mi začne mávať. Letmo sa usmejem a už pomalšie k nej kráčam. Objímeme sa a ja sa uvoľním. Veď je to Bet, moja BFF! Nečakáme, kým sa naše mamy nejako extra zoznámia, rázne vykročíme ku dverám obchodného centra, zamávame im a už nás nie je. Cestou do McDonaldu sa rozprávame o všeličom možnom a ja sa sítim ako s niekým, s kým sa poznám roky. Šťastne sa smejem, keď dáme zábavnú tému, prikyvujem a počúvam, keď rozpráva, a veselo meliem, keď je rad na mňa. V McDonalde vyberieme dva veľké zmrzlinové poháre a zmĺkneme, kým si vychnutnávame zmrzlinu. Po "olovrante" sa vyberieme do Pet Shopu, pozrieť kostičky pre naše feny. Mojej malej jazvečíčke Ami vyberám miniatúrne pamlsky. Bet a jej rodina- ona, rodičia a traja bratia Leo, David a James chovajú leonbergery, obrovské huňaté psi, takže ona z regálu berie veľké hovädzie kosti. Zaplatíme, ešte sa poobzeráme po andulkách, králikoch, škrečkoch, morčatách, rybách.., a opúšťame obchod. Chvíľu len tak blúdime po obchodoch s oblečením a bižutériou, potom zakopneme o niečo lepšie- obchod s jazdeckými ptorebami VETIS. S nadšením sa na seba pozrieme a o sekundu nato už vstupujeme do obchodu. Najprv zamierime ku seldám a uzdečkám, prezeráme dečky, ušane, následujú bičíky, kefy... Postupne sa dostávame ku oblečeniu a úplne nakoniec prezeráme prípravky na kopytá, na kožu, proti hmyzu... Kúpila som nám rovnaké kľúčenky s hlavou koňa umiestnenou v podkovičke. Potom mi Bet ukázala darček, čo mi priniesla. Krásna magnetka s koňmi a s nejakým anglickým textom. Vraj priamo z Ameriky. Jej mama je totižto Američanka, preto nesie mužská časť detí z jej rodiny zahraničné mená. Pomaly sme sa dostali ku vchodu do centra, kde sme natrafili na naše mamy, pohrúžené v nejakom rozhovore. Bet si priložila prst na ústa a chceli sme ich počúvať, ale moja sestra Jess si nás všimla a týmpádom nás prezradila. Nehnevala som sa na ňu ako inokedy, smiala som sa.

Asi po hodine prechádzania sa po námestí pred A-V-čkom sa schyľovalo k búrke, takže ku koncu nášho stretnutia. Betina mama nás pozývala ku nim do Dawstonu, dohodli sme sa na deň po vysvedčení, čo bude o necelých dvanásť dní. Na záver sme sa s Bet objali a ja som v povznesenej nálade nastúpila s mamou a Jess do auta. Zdalo sa mi, že celý svet sa musí tešiť. Toto bol jeden z najkrajších dní v mojom živote.

***

"Leni!" zakričal na mňa niekto cez celú triedu v deň vysvedčenia.

"Prosím?" porozhliadla som sa okolo seba a zbadala som Kamilu, moju kamošku zo školy.

"Poď sem, veď sa dva mesiace neuvidíme!" trochu pohoršene ma zavolala.

"Hneď som tam, vydrž," zasmiala som sa a dobehla som ku nej.

Objali sme sa, keď vtom sa k nám priplichtila Malory s Dianou, ďalšie z mojich kamošiek. Nastalo hromadné lúčenie, ale ja som neplakala. Naopak, duchom som už bola u Bet doma. No aj tak som sa vzorne lúčila, pretože sa počas celých letných prázdnin neuvidíme. Mal s Dianou idú spolu do tábora, volali aj mňa, ale ja som odmietla. Našťastie. Po rozlúčke som si prevzala svoje vysvedčenie a Mal s Dominicou a Redom ma dovliekli na miestnu zmrzlinu. Napokon som si s nimi užila celkom pekné popoludnie, šli sme venčiť psi a na bicykle. Vrátila som sa okolo siedmej večer, doma sme s takmer celou rodinou oslavovali do noci. Pred spaním som si už vopred vybrala oblečenie a doplnky na stretnutie s Bet. Zaspala som hneď, ako som si ľahla, bola som vysilená. Ráno som mala na pláne vstať skoro, ale vďaka ponocovaniu som sa zobudila až okolo desiatej doobeda. Trošku som spanikárila, o pol dvanástej sme vyrážali. Pozvali nás totiž aj na obed.

"Koľko je hodín?" vychrlila som na mamu a otca, keď som sa už vychystaná prirútila do kuchyne.

"Upokoj sa," zasmiala sa mama. "Je jedenásť. Priprav prosím ťa Ami a Jess, za pol hodinku vyrážame."

Prikývla som a bežala som za sestrou do izby. Tá sa veselo hrala s poníkmi - v pyžame. Unáhlene som jej vybrala oblečenie a pomohla som jej skrotiť si vlasy. Ďakovala som, že ja mám vlasy po mame- úplne normálne, a nie chumáče ako Jess s otcom. Potom som navliekla Ami obojok, vodítko a nahnala som ju do auta. V tej chvíli na dvor prišli vychystaní aj mama s otcom a Jess, takže sa mohlo vyraziť. V ruke som zovrela kabelku a tentoraz som celú cestu vykúkala z okna. Keď sme zastali údajne pred Betiným domom, vyvalila som oči. Obrovský s ešte väčšou záhradou a pred ním... no... celá rodinka. A keď hovorím celá, tak myslím naozaj CELÁ. Dvaja dospelí, štyria tínedžeri a asi desať psov.

Vyskočila som z auta a všetkých som si prezrela.  Bet sa ku mne vrhla a objali sme sa. Betina mama žiarila, jej otec sa trošku ospalo usmieval. Najvyšší z troch chlapcov, určite Betin brat James, stále jedným okom mrkal na hodinky. Zvyšní dvaja chlapci, približne v mojom veku, tam len tak neisto stáli. Plavovlasý chlapec sa usmieval, ten druhý skôr uškŕňal. Bet sa dala do zoznamovania hneď potom, čo všetci vystúpili z auta a ja som vyložila z auta Ami.

"Toto sú moji rodičia," Bet ukázala na párik, "a toto James, David a Leo." Takže ten tmavovlasý uškŕňajúci sa je David, ten sympatickejší Leo. "Samozrejme, ešte psi. A moja drahá rodinka, toto je Lenka, Jess a ich rodičia."

Krátko som kývla rukou a snažila som sa vyarovať čo najpriateľskejšiu energiu. Mladší chalani, teda menovite Leo s Davidom, k nám hneď prišli a privítali nás rovnako ako ich rodičia. James tam len stál, ale usmieval sa. Keď ho rodičia vyzvali, aby nás privítal aj on, pokrčil plecami a podišiel k nám.

"Ahoj, som Leo," predstavil sa mi plavovlasý chalan a trochu neisto sa usmial.

"Teší ma! Lenka," zasmiala som sa a podala som mu ruku.

Nie som ten typ baby, čo by letel po chalanoch, ale... bol celkom k svetu. Nemala som čas nad ním premýšľať, pretože nás sympatická rodina pozvala do ich záhrady. Najprv nám poukazovali dom, potom záhradu. Ukázalo sa, že Jamesmá dohodnuté stretnutie s nejakými chalanmi na futbale, takže o chvíľu vypadol z domu. Dospelí boli s dospelými, Jess sa hrala so psami a ja som pobudla s Bet, Leom a Davidom.

"O čo sa zaujímaš?" chcel vedieť David.

Bet prevrátila oči. "Skleróza prvého stupňa, vravela som ti to už najmenej dvakrát."

"Hovorila si to jemu," kývol hlavou do neurčita.

"Komu? Záhradnému múru?" zasyčala Bet.

"No tak, len som sa normálne pýtal a ty hneď všetko musíš komentovať!" bručal.

"Ah jaj," vzdychol Leo. "To si nevšímaj, to je u nás typické. Sú ako pes a mačka, a keď David spadol z koňa, správali sa k sebe ako najlepší priatelia."

"Z koňa?" spozornela som. "Jazdí?"

"Všetci jazdíme!" smial sa Leo. "Na araboch."

"Fakt? Ja jazdím tiež!" potešila som sa. "Teda takto, vedela som, že jazdí Bet, ale že jazdíte vy všetci..."

"Takže takto! No áno, jazdíme, aj keď Jammyho zaujíma viac futbal než kone. Ale pokiaľ ide o nás troch, sme posadnutí. Davidovi to prospieva, vyzeral by ako Američan, keby nejazdil," zafrflal Leo.

Usmiala som sa. S Leom sme sa bavili o koňoch ďalej, zatiaľ čo Bet a David sa stále hádali. Prerušila nás až ich mama, ktorá nás zavolala na grilovačku. Posadali sme si a David, Leo a ich otec, ktorého mám oslovovať Dan, nám naservírovali mäso. Pobavene som sa usmiala. U nás je to skôr naopak, chlapi chcú jesť a ženy ich majú obsluhovať. Vallerie, teda Val, ich mama, nám vysvetlila, že u nich to takto proste chodí. Leo mi vložil do ruky porcelánový tanierik a posadil sa medzi mňa a Bet.

"Uhni, choď na druhú stranu, keď chceš vedľa Lenky sedieť," zamračila sa naňho a vytlačila ho preč.

Trochu som sa začervenala, jednak preto, lebo Bet sa ku mne silou mocou natlačila, a po druhé, Leo sa na mňa usmial a naozaj si sadol na druhú stranu. David sa len zamračil a posadil sa vedľa sestry. Pustili sme sa do grilovaného kuraťa a nasýtení sme sa ohli dať do debaty o koňoch.

"Jazdíme v klube neďaleko odtiaľto, vezmeme ťa tam, čo ty na to?" navrhla mi Bet.

"Rada! Kedy?" zaujímalo ma.

"Ha, kedy asi? Čo tu chceš robiť do večera?" Bet s úsmevom prevrátila oči.

"Dobrý nápad," súhlasil David. "Ešte šťastie, že tu nie je James, ten by sa zas dve hodiny predvádzal."

O tom som pochybovala. Ich brat bol síce milý a celkom sympatický, ale nejavil o mňa a o ostatných bohvieakú pozornosť. Zatvárila som sa pochybovačne, no napokon som len mykla plecom. Keď všetci dojedli, Bet oznámila plány rodičom a spolu s Leom a Davidom ma vytiahli do domu na druhú podlažie.

"S kým pôjdeš?" spýtal sa ma David a všetci traja na mňa spýtavo pozreli.

Vrhla som trochu ospravedlňujúci pohľad na chalanov a spolu s Bet som šla do jej izby. Krásna maľovka, biely podklad a čierny arabský kôň na ňom. Nábytok bol tiež biely, v rohu stála rozťahovacia posteľ. Už ked sme prišli a ukazovala mi jej izbu, náramne sa mi páčila a aj som jej to povedala. Teraz som sledovala, ako sa hrabe v nejakom hnedom boxe.

"Čo to hľadáš?" spýtala som sa a nahliadla som jej cez plece.

"Tu mám všetky svoje veci na kone, teraz hľadám kefy," kývla hlavou ku boxu a ja som zbadala milióny vecí pre kone alebo s motívom koní nahádzaných v boxe.

Počkala som, kým vytiahla všetko potrebné a potom sa mi prihovorila:

"Choď teraz za chalanmi a uvidíš, aký bordel tam majú."

"Fajn," pobavene som sa usmiala a chcela som vyjsť z izby - len keby sa mi nepriplietol pod nohy obrovský maco. Teda pes.

Bet sa zasmiala. "Max. Ten sa premáva po dome ako duch a straší hostí, to je u neho zvykom.

Pohladila som orieškovo-hnedého psa a vybrala som sa do vedľajšej izby. Zostala som stáť na prahu dverí trochu zarazene. Izba bola dosť tmavá, najmä pre kaki zelenú na stenách. Okrem iného tam vládol hrozný, chaotický neporiadok. Vtom si ma všimol Leo.

"Sorry, asi nemám moc sklony k poriadkumilovnosti," uškrnul sa.

"To je v pohode, moja izba sa na tú Betinu tiež moc neponáša," odvetila som popravde.

"Budeš tam len tak stáť alebo pôjdeš ďalej? Teda, ak ti nevadí stav mojej izby," vyzval ma.

S úsmevom som pokrčila plecami a urobila som dva kroky vpred. Bola som trošku nervózna, nevedela som, kde si môžem sadnúť. Leo akoby mi čítal myšlienky, nedbalo zhodil zo svojej postele všetky komixy aj cédečká a ja som sa posadila. Rovnako ako Bet, aj Leo mal veci na kone uložené v hnedom boxe, možno o odtieň bledšom.

"Ali... Teda Bet... je na tom z nás najlepšie, v tábore dostala nejaké čudné ocenenie za najkrajšiu izbu, vraj ju za pätnásť minút vypucovala sama."

"Ali?" prekvapene som naňho pozrela.

"Ali - tak sme ju zvykli väčšinou volať, ale odkedy ste také super kamošky, trvá na tom, aby sme ju volali Bet." Uškrnul sa.

"Ach tak!" zvolala som.

Po chvíli bol Leo pripravený a spoločne sme odišli do Davidovej izby, kde už bola aj Bet.David celý zúfalý niečo hľadal a ja som si všimla, že jeho izba nemá ďaleko od ,,poriadku" v tej Leovej. Čakali sme na Davida niekoľko minút, potom sme vyrazili von na dvor. Keďže som mala na sebe, pochopiteľne, krátke oblečenie, poprosila som otca o kľúče od auta. Všetci štyria sme si to nasmerovali k nášmu autu, v sprievode dvoch šteniatok.

"Arnie a Jully," skonštatovala Bet pri pohľade na psíkov.

Ja som si na seba v aute hodila namiesto kraťasov dlhé legíny, vrátila som ockoci kľúče od auta a súrodenci ma viedli cez nejakú širokú dedinskú cestu. Začala som zaznamenávať teplotu vzduchu a o chvíľu sa zo mňa skoro začalo pariť.

"Ako dllho ešte pôjdeme?" zafunela som.

"Vidíš tamtú hnedú, drevenú budovu? Tak tam ideme," Bet prstom ukázala na neďaleký pozemok.

Boli sme čoraz bližšie a ja som zazrela výbehy, neskôr stajne. Zastavili sme pred bránkou, David ju otvoril a nechal nás prejsť. Potom ju zase zavre a pripojil sa k nám. Areál bol pomerne malý, za to stajne a výbehy zaberali veľa miesta. Premávalo sa tam pomerne dosť ľudí, väčšinou deťi s rodičmi.

"Teraz je čas jázd mladšíchzačiatočníkov, takže tu bude dosť mladších detí," oznamovala mi Bet, akoby mi čítala myšlienky.

Prikývla som. "A čo budeme robiť my?"
Vzápätí sa na mňa všetci traja s úškrnom pozreli. "Jazdiť!" vyhŕkli naraz.

Vybuchli sme do smiechu. Keď nás to prešlo, zamierili sme do stajní. Tam sa nám pozdravila jedna vážne pôsobiaca baba, vyzerala tam na šestnásť. Vlasy mama špinavý blond a oči sivomodré. Keď odišla a ja som sa spýtala, kto to bol, že na ňu tak divne pozerali, takmer jednohlasne mi odpovedali, že Jamesova frajerka. Vyvalila som na nich oči. Takže sa mi podľa mňa potvrdila mienka, že by nemal potrebu sa v stajni predvádzať. Aj som im to povedala.

"Nebuď hlúpa," napomenula ma Bet, "predvádzal by sa pred ňou, nie pred tebou."

Pochopila som a smiala som sa spolu s nimi. V stajniach sme prešli do časti, kde sa odkladajú veci, a ostatní si uložili tašky do skriniek. Napokon sme sa konečne dostali ku koňom. Zo všetkého najprv pridelili koňa mne. Grošovaná, pomerne nízka kobylka Assay. Bola veľmi pekná. Naviac ma potešil fakt, že sa tu jazdí western, na ktorý som zvyknutá. Vošla som ku Assay do boxu a prihovorila som sa jej. Nastražila uši a vyzeralo to, že som jej padla do oka- rovnako ako ona mne. Slastne som vydýchla. Jednoducho viem spoznať už v prvých sekundách, keď sa mi kôň pozdáva. Ešte nikdy som na jednom koni a na jednom ranči nejazdila viac než dvakrát. Stále to mením. Dokonca som tajne dúfala, že by som mohla chodiť s Bet, Leom a Davidom sem, ak sa mi tu bude páčiť. Čo sa mi zatiaľ páči. Dala som sa do čistenia Assay a tá si to očividne užívala. Keď som ju chcela osedlať, stiahla uši dozadu a zaškerila sa.

"Upokoj sa!" zahriakla som ju a priložila som jej ruku na šiju.

Neuveriteľné, ale upokojila sa. Nechala sa v pokoji osedlať a založil si uzdečku. Keď som bola hotová, vyviedla som ju von a skontrolovala som jej postroj ešte raz. Čakala som už len na ostatných, ktorí dorazili o malú chvíľku.

"Kam ideme? Musíte ma viesť, nezabúdajte," pripomenula som im.

"Skúsme najprv jazdiareň. Prípadne by sme neskôr mohli ešte vyraziť niekam von," navrhla Bet.

Všetci sme súhlasili, takže sme si to namierili do krytej haly, kde nikto zatiaľ netrénoval. Boli tam rozostavené prekážky na parkúr, ale aj barely a tyče na western. Nasadla som na Assay a zo sedla som si chcela ešte trochu skrátiť strmene, ale akosi mi to nešlo.

"Chceš pomôcť?" Leo ku mne prišiel a prezrel si strmene. "Už sú najkratšie, aké sa dajú. Assay má trochu inšie sedlo, kratšie sa jej žiadne nehodí."

"No... okej, veď to už zvládnem," pretočila som si strmeň na správnu stranu a odviedla som Assay preč.

Kráčali sme po obvode jazdiarne v ľubovoľnom poradí, nikto nás netrénoval. Bet išla na nejakom hnedákovi pemena QH, zjavne o pár centimetrov vyššom než Assay. Leo mal sivú paint-ku približne rovnako vysokú ako Assay a David išiel v anglickom sedle na plnokrvníkovi. O pár minút som popchla Assay do klusu a začala som vysadať. Keď som si však uvedomila, že mám pridlhé strmene, zostala som radšej sedieť v pracovnom kluse. Urobila som si zopár osmičiek a kruhov. S grošovanou kobylou som si skvele rozumela, cítila som akési puto medzi mnou a ňou. No najlepšia časť nášho tréningu ešte len prišla- cval a vzápätí kľučkovanie okolo barelov. Naplno som si to užívala, bolo to jednoducho parádne! Oťaže som mala úplne povolené, ovládala som len jemným stiskom nôh, ktorý takmer ani nebol potrebný. Mala som privreté oči, keď vtom...

...som ležala na nejakej posteli. Zistila som, že ma trochu pobolieva noha, inak mi bolo celkom fajn. Poobzerala som sa okolo seba a zbadala som Božský poriadok. Betina izba. Nebola však svetlá ako predtým, bolo v nej šero. Neďaleko mňa ležala čiernovlasá dievčina, čiže Bet. Vybavila som si, prečo ASI som tu. Zrejme som spadla z Assay. Narovnala som sa a snažila som sa vykročiť z postele, ale zatočila sa mi hlava, takže som sa zložila späť. Po chvíli sa mi opäť vyjasnilo a pokúsila som sa opäť vstať- tentoraz úspešne. Prezrela som si svoje oblečenie. Bolo pôvodné, trochu špinavé, inak v pohode. Nevedome som však zobudila Bet, tá chvíľu žmúrila v tme, ale potom jej asi došlo, čo sa deje.

"Lenka!" vyskočila a objala ma.

Ja som jej objatie opätovala, ale aj tak som bola trochu duchom neprítomná. Hneď som sa jej spýtala na podrobnosti mojej nehody.

"Kľučkovala si s Assi pomedzi barely, lenže ona zavadila o jeden kline vytŕčajúci zo sudu. Ty si spadla, a, ležala si tam, a kobyla sa od teba ani nehla. Zvláštne. My sme, samozrejme, zavolali trénerku a k nám domov. Onedlho po nás prišli, naložili sme ťa do auta a uložili sem do postele. Nezobúdzala si sa, takže naši navrhli, aby ste tu prespali. Aj so psíkom. Vaši súhlasili, ale pochybujem, že niekto okrem mňa zaspal. To len ja keď som vystresovaná, chce sa mi spať." Usmiala sa a zase ma objala. "Som tak šťatsná, že si v poriadku, Leni. Bála som sa o teba."

Niečo som jej odvetila, ale to už sme trielili dolu schodmi na prvé podlažie. Noha ma akýmsi zázrakom úplne prestala bolieť, takže som mohla dolu letieť. Bet mala pravdu, nikto nespal. Všetci sedeli v obývačke a keď sme prišli, všetky páry očí sa upreli na mňa. Vzápätí som takmer omdlela, pretože sa na mňa vrhli ako na posledný kúsok pizze na zemi. (Mimochodom, to by som neprežila, ak by prestali piecť pizzu.) Potom nasledovali vety ako: "Nie je ti nič?" "Si v pohode?" "Ako ti je?" Odpovedala som  rýchlo a stručne, až sa nakoniec všetci upokojili a posadili sme sa.

"Vieš, ako som sa o teba bála, moja?" vydýchla si mama.

Uškrnula som sa na ňu a sadla som si vedľa rodičov a Bet. Ešte asi pätnásť minút sme diskutovali, potom sme uusúdili, že by bol čas ísť spať. So všetkými po jednom som sa rozlúčila a spolu s Bet som vyšla do jej izby. Ale vďaka tomu, že bolo asi jedenásť večer a ja som od poobedia spala mi moc na spánok nebolo. Preto sa Bet lišiacky usmiala, vybehla z izby a o chvíľu sa vrátila s misami plnými dobrôt. Pustili sme si potichu televíziu a pustili sme sa do jedla. Príšerne sme sa však zľakli, keď sa otvorili dvere a dnu nakukli dve strapaté hlavy.

"Čo tu robíte?" spýtal sa David a spolu s Leom sa hodili k nám na posteľ.

"Ts!" vyštekla Bet. "Mohli ste aspoň zaklopať! Viete, ako sme sa zľakli?"

"Pardon," odvetili, ale neznelo to moc presvedčivo, skôr posmešne.

Začali sa s nami nadžgávať chrumkami, ktoré sme doniesli, potom sme sa rozhodli niečo si zahrať. Len čo? Napokon sme sa zhodli na veštení. Zamiešali sme štyri papieriky s našimi menami  a každý si vytiahol toho, komu bude veštiť. Potom sme spísali na ďalšie ostrižky papierikov pätnásť mien- päť známych chalanov, päť známych dievčať, päť mien psov. Začali sme veštiť. Ja som mala veštiť Leovi. Ako prvé som mu vyveštila psi, Ami a Maxa. Potom mi zovrelo hrdlo od prekvapenia. Vyšla som mu ja! Stisla som papierik v ruke a sklopila som zrak. Mohla mu vyjsť moja sestra, Bet, Jamesova frajerka Dorothe alebo moja kamoška Malory, ale nie, vyšla som mu ja! Začínala som dúfať, aby to bola pravda... Fakt bol sympatický a tak...

"Lenka! Počúvaš ma?" zatriasla so mnou odrazu Bet.

"Prepáč, zamyslela som sa," ospravedlnila som sa jej. "Čo si hovorila?"

"Že začínaš, no tak, koho máš?"

"Lea," váhavo som začala. "Moja Ami a Max, a..." začervenala som sa, hneď všetci vedela, aké meno idem vysloviť.

"Ty!" vyhŕkli všetci naraz.

Prikývla som a vyložila som papieriky do stredu. Keď som sa pozrela na Lea, zostala som zmätená. Trošku prihlúplo sa usmieval.